Mašrutka vrčí, muži dozadu, ženy dopredu a vyrážame. V tomto ročnom období je viac než inokedy znať, že niektoré časti Nachičevanu sú skôr polopúšťou, to však nič neberie na kráse a veľkoleposti okolitých hôr na ktoré má človek výhľad z každého kútu Nachičevanskej autonómnej republiky. Cesta ubehne pomerne rýchlo a mi prichádzame do Ordubadu, kde ma už očakáva moja známa.
Môj prvý výlet do Ordubadu bol jednou návštevou za druhou. Takmer v každom dome som si všimla amulety visiace na stene, ktoré majú odháňať zlých duchov. Semiačka kvetov pospájané do tých najrôznorodejších tvarov nie sú tak populárne v hlavnom meste, tu však nechýbali v žiadnej domácnosti. Údajne tieto semiačka pália aj krásne devy aby ich nebodaj neuriekli neprajné oči.
Jedna z návštev sa odohrala aj v malinkej dedinke, kde majú letnú záhradku priatelia mojej známej. Dedinka je obľúbená medzi miestnymi najmä kvôli tunajšiemu zázračnému prameňu. Je zvykom, že sa nad prameňom postaví búdka a napíše báseň.
Toto miesto je však nielen zázračné, ale i malebné. Kúsok nad prameňom stojí malá chalúpka, ktorá však nie je chalúpkou, no mešitou miestnej komunity. Pošmátrať rukou na okennej parapete, nájsť kľúčik, odomknúť a vkročiť do tichého kráľovstva kobercov. Veľkoleposť tomuto miestu dodáva výhľad na Iránske hory, ktorý berie dych.
Druhá návšteva Ordubadu bola pokojnejšia, čo umožnilo krátke prechádzky v okolí mesta. Slnečné počasie podnietilo rozkvet prvých púčikov a kvitnúce stromy ozdobili chodníky vôkol ciest.
Na Ordubade sú však najfascinujúcejšie hory, ktoré obklopujú mesto zo všetkých strán. V pozadí zrekonštruovaných barakov zo sovietskych čias sa ako na stráži týčia vrcholky neďalekých hôr. Príjemný vánok dúcha do vlasov a hrejivé slnko sa odráža od zasnežených vrcholkov neďalekých Iránskych hôr. Nádhera, ktorú ani najlepší básnik nepopíše, ani najlepší fotograf nezachytí v celej jej kráse.
Krásne prechádzky, zaujímavé rozhovory pri šálke čaju ako aj vynikajúci tradičný azerbajdžanský obed, aj taká bola moja nedeľa strávená v južnom Nachičevane.
V pondelok ráno som sa prvým autobusom vybrala do Nachičevanu, nebola som však jediná. Začiatkom týždňa sa do Nachičevanu hrnú všetci študenti a tak som sa nestíhala čudovať ako veľa ľudí sa dá natlačiť do maličkého mikrobusu. Domnievam sa, že sme kapacitu autobusu prekročili tak dvojnásobne. V takýchto prípadoch som nesmierne rada, že v azerbajdžanskej kultúre je džentlmenstvo nie slušnosťou, ale povinnosťou. Na nepohodlných stolčekoch uprostred úzkej uličky sedeli iba muži a tak som sa napriek preplnenému autobusu dostala relatívne pohodlne späť do mesta. A už dnes sa teším na ďalší výlet na nachičevanský vidiek.